Aktuálna výstava Milana Rašlu v ZGJM v Senici potvrdzuje jeho pozíciu významného figuralistu, koloristu a maliarskeho alchymistu. Odzrkadľuje ďalšie čiastkové posuny v celoživotnom programe, ktorý formuloval pomerne zavčasu, už pri svojom vstupe na výtvarnú scénu na začiatku 70. rokov minulého stor. Ťažiskom autorovej tvorby zostáva trvalé, dnes už vyše polstoročné  úsilie o rozšírenie formálnych i obsahových možností obrazu. Vonkajším impulzom k takejto programovej stratégii bol predovšetkým ohlas dobových estetických modulov v kontexte európskeho resp. euroamerického umenia 20. stor., najmä novej figurácie a pop artu, resp. dadaizmu a surrealizmu.

Prezentovaný výber autorovej tvorby, zostavený hlavne z posledných resp. doteraz nevystavených maliarskych diel, sa odohráva v tematickom pásme sugestívnych, intelektuálne definovaných inšpirácií, čerpaných najmä zo širokospektrálnych artistných zdrojov hlavne v okruhu hudby resp. divadla a literatúry. Predstavujú nielen prirodzenú ozvenu Rašlovej profesionálnej pedagogickej praxe, ale rovnako sú  prejavom celoživotnej vnútornej inklinácie k iným umeleckým múzam. Do hry výraznejšie vstupuje tiež fenomén reinterpretácie. Príkladom je napr. 3-dielny súbor Spiegel im Spiegel (Zrkadlo v zrkadle, nem.) ako vizuálna reakcia  na rovnomennú duchovnú skladbu estónskeho skladateľa Arvo Pärta. Celý výstavný projekt je ekvivalentom názvu týchto obrazov a príznačne tiež  alegóriou aj jeho širších, výrazne symbolických významových väzieb. Maliarska kolekcia, ktorá zahŕňa i 3D objekty,  monitoruje a ďalej rozvíja kľúčové momenty autorovej tvorby –  temperamentné maliarske gesto, príležitostné figurálne ukotvenie s orientáciou na epické články a fragmentárnosť príbehu, introspekciu zážitku a intervenciu pocitu, metaforické vrstvenie obsahu a jeho emotívne skenovanie prostredníctvom univerzálnej a najmä osobnej symboliky s plejádou individuálnych šifier, skratiek, odkazov a kódov vrátane  rôznorodých materiálových štruktúr. Rafinovaná obsahovosť síce symptomaticky reflektuje i naratívne aspekty výpovede, avšak tentokrát v porovnaní s tvorbou staršej proveniencie operuje s výrazne vyššou mierou abstrahovanosti vlastného motívu i jeho imaginatívnej optickej poetiky až po samotný prah predmetnosti, do hry aktívnejšie vstupujú tiež  kontemplatívne momenty a ďalej stupňujú komornú angažovanosť i lyrickú intonáciu diela. V danej, najnovšej kapitole je obrazová projekcia determinovaná už viac esenciou pocitu než epikou príbehu.

Osobitú stránku Rašlovho diela predstavujú technické a technologické nástroje tvorby. Jeho široký akčný rádius obsiahne pestrý register podôb od komornej i monumentálnej optiky na báze klasickej, ale i viacvrstvovej štrukturálnej a asamblážovej maľby, koláže, dekoláže, frotáže a montáže cez 3D maliarsky objekt až po inštaláciu. Začiatkom milénia uviedol na výtvarnú scénu kánon recyklácie, v ktorom na princípe autocitácie, reinterpretácie vlastných obrazov verifikuje resp. aktualizuje ich témy, významy, formy, materiály, východiská, pričom tento konfrontačný záber nedeštruuje pôvodný originál. Vlastné maliarske gesto v konfigurácii tvaru, čiary, línie a najmä škvrny zostáva rozhodujúcim článkom jazyka, ale čoraz častejšie sa ocitá v korelatívnych vzťahoch s inovatívnymi a odvážnymi pracovnými postupmi na báze alchýmie a osobných objects trouvés. Určujúcim koeficientom, syntetickým prvkom, ktorý tieto rôznorodé podnety integruje do autentického celku, je jednoznačne neiluzívne traktovaná a špecificky „rašlovsky“ limitovaná farebná kultúra diela. Zostáva plošne artikulovaná v teritóriu predovšetkým emotívnych a logicko-symbolických väzieb.

Milan Rašla aj súčasnou tvorbou, prezentovanou v ZGJM o. i. tiež v rámci  životného jubilea, deklaruje stále otvorený autonómny priestor pre projekciu svojej stratégie unikátnej,  nonšalantnej a relatívne viacrozmernej vizuálnej aj sémantickej reči obrazu.

Božena Juríčková