Milan Kubíček, generačne z radov umelcov vstupujúcich na výtvarnú scénu koncom 60. rokov 20. stor., patrí medzi autorov známych i neznámych zároveň. Už v prológu vlastnej tvorby, obrniac sa pred každou politickou či estetickou ideológiou bariérou umeleckej autenticity, viac-menej rezignoval na komplexnejšiu verejnú prezentáciu svojho diela. Na druhej strane, bol jedným z prvých slovenských výtvarných umelcov, ktorý už začiatkom januára 2004 v predstihu reagoval na náš vstup do EÚ, a to výstavou so symbolickým názvom Brána na pôde magistrátu mesta Mödling neďaleko Viedne.

Milan Kubíček absolvoval školenie v ateliéri monumentálnej maľby a gobelínu, veľmi čoskoro však presmeroval svoje umelecké ciele do iného okruhu – vlastná monumentálna tvorba v jeho diele predstavuje iba nepatrnú, predovšetkým úvodnú epizódu. Ťažiskový autorský program sa v princípe koncentroval na komorný abstraktný maliarsky resp. kresbový prejav, pozície ktorého nekompromisne obhajoval i na úkor oficiálneho – socialistického umenia rovnako ako módnych prúdov súčasnosti. Rozhodnutie, ktoré sa  podstatnou mierou podpísalo na jeho uzavretosti a čiastočnej umeleckej izolácii. Istú voľnosť v oblasti nonkonformných osobných stratégií mu napokon umožnila najmä relatívna finančná nezávislosť, vybudovaná na báze celoživotnej pedagogickej práce.

Jedným zo základných myšlienkových okruhov, v ktorých rezonovalo kresbovo-maliarske dielo Milana Kubíčka, je projekt ovládnutia centrálnej ťažiskovej témy, ktorú sám označil ako organicko-mechanický svet. V autorskej terminológii išlo o proces prerastania organických kvalít, t. j. pôvodných princípov bytia, poriadku a zákonitostí vesmíru, Zeme, života, človeka, napokon i subjektu umelca samotného – teda v skutočnosti vnútorného, nehmotného a nereálneho, abstraktného a logického do mechanického, t. j. vonkajšieho prostredia, kde táto ideová platforma existencie nadobúda konkrétnu formálnu podobu, konkrétny reálny tvar.

Základný pilier svojho programu položil ešte v závere 60. rokov so smelým zámerom nadviazať na aktuálnu európsku výtvarnú scénu. Od počiatku mieril k nefiguratívnemu zobrazeniu, k abstrakcii. Kubíčkova projekcia abstraktného výrazu, onen organicko-mechanický svet, sa pritom v úvode  nezriedka opierala aj o vzdialený ohlas na prvotný senzuálny zážitok, absorbovala i prvok zašifrovanej reality. Napríklad i takej banálnej reality, akou je optický a najmä pocitový zážitok z krajiny. Táto skrytá či otvorená významovosť ako zámerná transformácia subjektívnych kvalít, prameniacich v objektívnej podstate, v umelcovej formulácii predstavovala konštruktívno-intuitívnu hru s výtvarnými a predmetnými prvkami s cieľom vytvoriť novú autentickú skutočnosť, založenú na etickej (pocitovej) a estetickej definícii. Obraz sa stával koncentrovanou vizualizáciou najvnútornejších, intímnych dotykov autora so životom, svetom i vlastnou umeleckou tvorbou v polyfónii vnemu, výtvarnej skúsenosti, ale predovšetkým pocitu a predstavy. Kubíčkovu tvorivú hru, v ktorej bola najdôležitejšia osobná rovina, vždy predurčoval kánon redukcie a minimalizmu. Predovšetkým jeho dvojrozmerné plošné kompozície  možno označiť ako akúsi archemaľbu. V úspornom móde sa rešpektujú alebo súperia farebné hmoty, amorfné a geometrické tvary, sceľuje a rozdeľuje ich razantná lineárna stopa.

V Kubíčkovej tvorbe pritom nemožno hovoriť o kontinuálnej špirále. Naopak, príznačný je diferencovaný širokospektrálny záber, neustály pohyb a nové reflexívne sondy. Abstrakciu v jadre reflektoval v osobitej nehomogénnej, skôr eklektickej syntetickej podobe. Z jej rozvrstvených príbehov a foriem si viac či menej spontánne vyberal rôzne tendencie a detaily, ktoré integroval v súhrne pôvodného, individuálneho osobného prieskumu. Raz to boli akcenty štrukturálnej, raz expresívnej alebo lyrickej abstrakcie, inokedy prvky gestickej maľby, moment hry a psychického automatizmu. Od začiatku 70. až do záveru 80. rokov sú obrazy formulované 3D a pop artistickou optikou, vznikali série koláží, asambláží a frotáží. Posledné desaťročie 20. stor. charakterizuje autorov záujem syntetizovať plošnú abstraktnú maľbu s priestorovým objektom i samotnou inštaláciou.

Nečakaný záver diela, realizovaný s nástupom nového milénia, zasa vykryštalizoval do lyricky generovanej kolekcie lineárne ozvučených maliarskych reflexií s osobitou kaligrafickou intonáciou. Napokon v rozpätí rokov 2016 – 2018 vznikli dva početné maliarske cykly Biely vesmír a Obrazy z druhého sveta (resp. s pracovným názvom Čierny vesmír). Pretkané sú hlbokou vnútornou, temer mystickou intímnosťou, ktorú iniciovala autorova úvaha: „V každom z nás sa ukrýva vnútorný vesmír“. Ich minimalistická, pritom dynamická vizuálna artikulácia ťaží predovšetkým zo spontánneho, nástojčivého gesta a polarity bielej a čiernej. Práve výber z týchto posledných abstraktných súborov (bez názvu, iba číselne evidovaných 57 olejov na plátne) Milan Kubíček v roku 2019 venoval do zbierkového fondu Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici ako prejav uznania galerijným aktivitám v súvislosti s priekopníckou a viacnásobnou individuálnou prezentáciou jeho voľnej tvorby. Obidva záverečné cykly ZGJM na výstave zverejňuje v premiére, o. i. tiež v kontexte uplynulých životných jubileí umelca (nedožité 80. výročie narodenia v r. 2024, 5. výročie úmrtia v r. 2025).

Božena Juríčková