Jakub Milčák

„Uvoľnená gravitácia súčasnosti“

„Vplyv ostrého uhla na kruh vyvoláva účinok, ktorý nie je o nič menej silný ako dotyk Božieho prsta s Adamovým u Michelangela. Forma, aj keď celkom abstraktná, geometrická forma, má svoj vnútorný zvuk, je duchovnou bytosťou.“[1]

Podvojná povaha výtvarných prostriedkov sa naplno prejavuje v polarite zaujatí a koncepcií v maliarskej tvorbe Jakuba Milčáka. Napred v abstrakcii, ktorej východiskové tézy charakterizoval takto:

„…Abstraktná maľba často zobrazuje to, čomu svetlo nedáva tvar. Stojí v protiklade k zobrazovaniu. To, čo sa maľuje, sa zobraziť nedá. Je to vždy len pokus a istá túžba po neznámom, ukrytom a nepoznateľnom. Je to túžba smrteľnej bytosti stať sa sama sebou. Túžba po momentálnej nekonečnosti. Rozmýšľanie intuíciou v tme nášho podvedomia. Túžba priblížiť sa prírode.

…Maľujem na zemi, horizontálne. Na obraze stojím, sedím na ňom a kráčam po ňom, akoby som musel byť fyzicky v ňom. Nechcem sám seba oklamať, ale veriť v to.

…Pri maľovaní musím veriť, že to, čo práve urobím začne existovať a stane sa reálnym v momente, keď sa zjaví na povrchu. Zdanlivo nezmyselnému hľadám zmysel a miesta. Miesto pre to, čo zmysel nemalo. Tak môžu myšlienky, hmlisté spomienky, pocity a sny uvoľniť gravitáciu skutočnosti.“[2]

Jakubove rozmerné kompozície predstavujú  vesmíry organických, rastlinných, biologických tvarov a foriem. Sú prednesené rozrôznenou rukopisnou gestikou v dramatickej farebnej škále, často zjemňovanej šerosvitnou valérovou technikou. Pripomínajú barokové zvíchrené udalosti tvarov a farieb na klenbách chrámov a stropoch palácov.

Maliar pokračoval v rozvíjaní uvedenej témy voľbou iných techník (olej, kombinácia techník) a, artikulovaním foriem na monochrómnom, farebne aktívnom poli.

Obraz tým získaval rozmanitosť tvarov, ktoré rozlišovali a rozširovali účinky pôsobivej farebnosti. Čisté uzavreté abstraktné formy s rozlíšenou sýtou farebnosťou zmnožujú obsahovosť jednotlivých kompozícií. Dynamizmus bohatstva farieb a tvarov má veľký významový konotačný rozptyl.

„…obsahom každej maľby, je vnútornosť, sám o sebe neviditeľný život, ktorý nemôže prestať byť, a ktorý trvale zotrváva vo svojej temnote.“[3]

Vasilij Kandinskij v knihe Bod, línia, plocha dodáva: „…že pravá skutočnosť je sama o sebe neviditeľná, že my sami vo svojej radikálnej subjektivite sme tou skutočnosťou, ktorá tvorí jediný obsah umenia, jeho abstraktný obsah, ktorý má za úlohu vyjadriť.“[4]

V tomto okamihu si pripomenieme maliarovu „…túžbu priblížiť sa prírode“, a želanie „…aby jeho pocity a sny uvoľnili gravitácii a skutočnosti.“[5]

Prejavujú sa vo voľbe iných tém a iných motivácií, ktoré predstavujú nateraz druhý pól maliarovej tvorby. Zdá sa, že k novým inšpiráciám prispeli aj verše Garyho Snydersa:

„…Dymový opar dole v údolí

trojdňová spara po piatich dňoch dažďa

na šuškách jedle žiari živica

po skalách a lúkach

roje nových múch.“

Alebo

„Vrcholce borovíc

v modrej nočnej

zamrznutej hmle na oblohe

žiari mesiac

snehomodré vrcholce

borovíc sa sklonia, miznú

na oblohe mráz

svetlo hviezd

 vrzgot čižiem

králičie stopy, jelenie stopy

čo my vieme.“[6]

Štruktúry kozmu prestúpia k štruktúram vegetácie, lístia v korunách stromov, listnáčov, i ihličnanov, tráv, kvetín, burín, bylín, tŕstin, terénov. V takomto novom motivickom svete sa zrazu zjaví človek, figúra. Ako skrytá súčasť prírodného sveta, rozprávková, mýtická bytosť, niekedy hybridná s vtáčou či hmyzou živočíšnou ríšou.

Vyčíri sa až v obraze Trilógia. Obraz je inšpirovaný rovnomennou prózou Jona Fosseho „baladickým príbehom muzikanta Asleho a jeho družky Alidy, dvoch mladých milencov, príbehom o veľkých témach: o láske, ktorá musí prinášať fatálne obete, o osude, ktorý je milosťou i prekliatím a pred ktorým nemožno ujsť, o smrti, ktorá našich blízkych berie s definitívnou neúprosnosťou…“[7]

V obraze na pozadí temného mora a chmúrneho neba, na ktorom pomedzi chmáry preniká svit hviezd, kráča dvojica. Lineárna konštrukcia kompozície má skryté napätie. Uhlopriečne vytryskne z pravého dolného okraja formátu a mieri do jeho ľavého horného rohu. Okolo uhlopriečnych línií sa ovíjajú a napínajú obrysové línie tvarov oboch figúr, ich tvárí, oblečenia a vecí, čo nesú. Vnútorná dynamika arabesiek nám pripomenie zvírené kompozície abstraktných malieb, ktorými maliar začínal.

„Na rozdiel od prírody však umenie ochotne usporadúva lineárne a farebné javy, ktoré sa preň stali prvkami maľby.  Usporadúva ich, radí do nového poriadku nie to, čo by jestvovalo mimo nás, ale to, čo sa deje výlučne v toku nášho života, ako preciťovanie prírody ako radikálna interiorita každej možnej exteriority. Človek sa nestvoril sám zo seba. Možnosť maľby, ktorá je v ňom vpísaná má teda z povahy svojho bytia, ktoré mu je dané a teda z podstaty samotného bytia.“[8]

Ľudovít Hološka

[1] Michel, Henry: Vidieť neviditeľné O Kandinskom. Minor, 2023.

[2] Milčák, Peter – Ormandík, Marek: Ako sa číta obraz. Modrý Peter, 2017.

[3] Henry, M. ref. 1.

[4] Kandinskij, Vasilij: Bod, línia plocha. Triáda, 2000.

[5] Milčák, P. – Ormandík, M., ref. 2.

[6] Snyder, Gary: Stretnutie s horami. Modrý Peter, 2023.

[7] Fosse, Jon: Trilógia. text na záložke, Modrý Peter, 2025.

[8] Henry, M. ref. 1.