Záhorská galéria v rámci svojej dramaturgie predstavovania popredných osobností regiónu prezentuje individuálnu výstavu slovenského sochára Miroslava Trubača (1986, Trnava). Výstava prináša prierez jeho figurálneho uvažovania v priestore od drobných figúr po veľkorysejšie inštalácie – pevné formy a citlivé, mäkké jadro vizuálnej výpovede.
Výstava uvádza jeho komornú sochársku tvorbu, „autoportrétnu“ plastickú mozaiku krehkých osobných výpovedí a intímnych rozhovorov o svojom mužskom svete, rodinnom zázemí aj s pocitom zneistenia a pochybnosti: ústredný Rodinný portrét (2007-25) s inštalovaním keramických hláv členov rodiny a bábovky na stole; Kompromis (2009) – dvojfotografia rodičov  v starom ráme s prázdnou formou domu namiesto tváre, či Domov na cesty (2008) – album drobných záznamov interiérov. Trubač nastoľuje nové všeobecnejšie naratívy a vzťahové situácie pomocou tela, telesnosti a vzájomnej komunikácie postáv. Ide o  telo „verejné“ v odlišných sociálnych kontextoch: dve zväčšené vtáčie búdky v dôvernom rozhovore s útulným svetlom (Intimita, 2011), tichý proces dospievania mládenca (Ján-dospievanie, 2023), či figúra sediaceho chlapca, ktorý drží v rukách vtáčika (Pozorovateľ vtákov, 2026). Silným momentom mnohých prác je hybridnosť jednotlivých figúr a ich čítania: drobný ranený vták/lietadlo (Premena, 2022-25) s tlačou lietadlovej stopy na oblohe na záves (Obloha, 2026) – inverzia interiér/exteriér; ironicky status k bratislavskej identite veľkomesta  s možným interaktívnym vstupom diváka (Paštekovo, 2009); nalomená, skrútená mužská figúra na podlahe (Prehnaný, 2023), či podivná  krížená forma Sliepka (2026), čo sa pozerá na hybridného macíka (Hračka, 2008) až po operenú mužskú figúru na balkóne (Avis, 2026). K tejto kombinatorike sochárskych figúr s významom prispieva aj kombinácia prístupov,  médií a materiálov – drevo, keramika, nájdené predmety aj nové technologické postupy (častá 3D tlač, fotografia, svetlo, video). Umelec zároveň nadväzuje osobitný dialóg s priestorom samotnej galérie od prvého vstupu: figúra vozičkára vo výške, čo preniká stĺpom (Za, 2020), ikonografia vzťahu muža a ženy v kaplnke (Virgo, 2021); deformovaná figúra, ľudský „stalaktit“, visiaci zo stropu pivnice  (Endomorph, 2023-25), alebo už uvedený operený mládenec na balkóne (Avis, 2026). Miro Trubač presvedčivo tlmočí svet človeka, jeho vzletu, zraniteľnosti, nedokonalosti (hybridnosti) v súčasnom jazyku figurálneho sochárstva. Atmosféru intimity a krehkosti ešte umocňujú všadeprítomné závesy, či závoje (príznačná fotografia opustených nôh za závesom: Skrytý záznam, 2022). Vytvára tak prenikavú spleť dôverných, imaginárnych aj znepokojivých situácií, kde intenzívne prehovára „mäkké jadro“ sôch a ich výpovedí…

Vladimír Beskid