Samostatná výstava Emőke Vargovej v Záhorskej galérii v Senici predstavuje maľované a textilné obrazy a objekty, v ktorých sa ženská telesnosť prelína s osobnou pamäťou a spoločenskými podmienkami intimity. Virtuózna kresba, prekvapivé kompozície, ostrá irónia a slovné hry utvárajú osobitú kryptoautoportrétnu imagináciu. Autorka do nej vpisuje vlastné skúsenosti prostredníctvom predmetových metafor, zvieracích podôb alter ega a významovo vypointovaných situácií.

Textil a nábytok sú s telom späté dotykom, mierkou a funkciou. Odev ho obopína, chráni a reprezentuje; vo svojom strihu, záhyboch a opotrebovaní uchováva jeho prítomnosť aj po odložení. Nábytok prijíma váhu tela, podopiera ho a usmerňuje jeho polohu i pohyb. Túto vzájomnú podmienenosť tela a jeho materiálneho okolia možno chápať ako antropologickú konštantu, ktorej konkrétne podoby sa historicky a kultúrne menia. Vargová ju rozvíja prostredníctvom predmetov, v ktorých sa prísľub ochrany a pohodlia stretáva s možnosťou tlaku či obmedzenia. V objekte Sedíš mi na mozgu (2001) sa čalúnený taburet s reliéfom mozgových závitov stal miestom ironického prepojenia telesnej opory, myslenia a psychickej záťaže.

Tieto dôverné vzťahy medzi telom a vecami majú aj svoju politiku. Odev označuje spoločenskú pozíciu, zariadenie domácnosti organizuje spolužitie a starostlivosť oň podlieha rodovej deľbe práce. Feministické umenie otvorilo textil, šitie a domáce prostredie ako priestor kritického skúmania týchto vzťahov a prehodnotilo ich postavenie v hierarchii umeleckých médií. V tomto kontexte možno čítať aj Vargovej zásahy do mužského odevu: zväčšením goliera, vyprázdnením košele či narušením uniformy odhaľuje premenlivosť autority, ktorú tieto formy stelesňujú. Šitie, páranie a prešívanie zároveň dávajú materiálnu podobu procesom uchovávania, rozrušovania a nového usporadúvania pamäti.

Patriarchálny poriadok v jej tvorbe pretínajú matrilineárne väzby a skúsenosti starostlivosti. Ich osobné východiská zostávajú rozptýlené vo fragmentoch a náznakoch. Telo sa tak sprítomňuje aj svojou neprítomnosťou a všedné veci sa stávajú nositeľmi príbehov o blízkosti, závislosti, zodpovednosti a autonómii.

Lucia Gregorová Stach